Program pre mládež,
z ktorého budete mať husiu kožu...
Unavene som sedela v triede počas hodiny fyziológie a myslela som, že o chvíľu zaspím. Bolo krátko po siedmej ráno a Mrs. Martinez nám s úsmevom vysvetľovala fungovanie tráviacej sústavy. Nálada počas výkladu bola veselá ako vždy, keď do triedy nečakane vošiel policajný šerif spolu s človekom prezlečeným za smrtku. Zostrila som pozornosť a hodila som očkom na osobu v kostýme. Nevyzerala veľmi prívetivo. Šerif sa postavil pred triedu a so smutným výrazom tváre nám oznámil, že dvaja naši spolužiaci zomreli počas tragickej autonehody. Prestala som dýchať a v zhrození som sa opäť pozrela na chlapíka v desivom kostýme. Striaslo ma. Šerif začal čítať dva papiere s príčinou smrti a krátkym popisom mladých chlapcov. Medzitým títo spomínaní chalani sediaci v našej triede a evidentne so všetkými známkami života, v tichosti vstali zo svojho miesta a vyšli z miestnosti. Šerif položil na ich prázdne miesto v lavici červený karafiát a na tabulu vyvesil ich fotku s informáciami o konaní pohrebu. Zostala som v šoku a zmätene som sa rozhliadla po triede. Keď šerif zatvoril za sebou dvere a ja som sa snažila pochopiť, čo sa deje,Mrs. Martinez vyšla zo svojho učiteľského kabinetu so slzami v očiach. „I hate this program,“ povedala a jej hlas sa úplne zlomil. Rozplakala sa. Vtedy som to pochopila. Every 15 minutes! To bol názov toho programu proti pitiu alkoholu! Niekto ma pre tým varoval na začiatku školského roka. Pamätám si. Matne, ale hej.V šoku som nevedela identifikovať zvláštne pocity, ktoré sa vo mne práve odohrávali a tak som sa rozplakala aj ja. O tráviacej sústave nebolo potom do konca hodiny ani zmienky. Spolu s ďalšími spolužiakmi a našou učiteľkou fyziológie sme plakali až do zazvonenia zvončeka...
 |
| Úmrtný oznam jedného z našich spolužiakov. Aj to je súčasťou programu "Every 15 minutes" |
Stredoškolský boj proti alkoholu
Čísla hovoria, že každých 15 minút v Amerike niekto zomrie na následky jazdy pod vplyvom alkoholu. Táto štatistika sa síce každým rokom mení, no čísla obetí nezodpovedného šoférovania zostávajú hrozivé. Keďže v USA študenti môžu mať vodičský preukaz už od v šestnástich, sú to práve neskúsení mladí ľudia, ktorí na cestách robia nesprávne rozhodnutia. Situácia volajúca po zmene bola dôvodom vzniku projektu "Every 15 minutes". Projektu, ktorý je kvôli svojej psychickej náročnosti určený len študentom posledných dvoch ročníkov strednej školy. Projektu, v ktorom vybraní študenti prejdú procesom vlastnej smrti, ktorú zavinil alkohol za volantom a túto skúsenosť potom zdieľajú s celou školou a svojou rodinou. Cez prílev emócii a strachu sa snaží teenagerov naučiť povedať rázne „NIE“ alkoholu ešte predtým, ako nasadnú do auta.
 |
| Štatistiky sú hrozivé. Alkohol za volantom ničí životy mladým ľuďom v USA. |
Lekcia, na ktorú nezabudnite
Všetko sa začína procesom vybratia študentov, ktorí si celým programom prejdú priamo. Tí musia súhlasiť so všetkými podmienkami a oboznámená s nimi musí byť aj ich rodina. Na niečo také potrebujete byť pripravený poriadne. Počas prvého dňa sú vybraní študenti vytiahnutí z triedy cez raňajšie vyučovanie. Policajný šerif príde triede oznámiť smrť ich spolužiakov a zanechá odkaz z informáciami o príčine smrti a ich pohrebe. „Mŕtvych študentov“ potom oblečú do čierneho a namaľujú im tvár tak, aby vyzerali ako mŕtvoly. Takto nastajlovaní zombies potom strávia školský deň na vyučovaní. Chodia medzi učebňami počas prestávok a v triede cez hodiny len nemo a nehybne sedia. Za žiadnych okolností nesmú prehovoriť. S nikým. Sú predsa mŕtvi.
Po náročnom dni v škole vybraných študentov organizátori programu odvezú na miesto mimo všetkých a začína sa pre nich tvrdá lekcia. Musia odovzdať svoje mobilné telefóny a odrezať všetky kontakty s blízkymi. Žiadne telefonáty domov, žiadne sociálne siete. Počas tohto poobedia majú za úlohu napísať posledný list svojim rodičom, v ktorom musia vyjadriť svoje city k nim a ospravedlniť sa za svoje hlúpe rozhodnutie, ktoré im ukončilo život. Organizátori potom s nimi pracujú. Rozprávajú im príbehy ozajstných nehôd, ktoré sa stali, ukazujú im fotky. Snažia sa v nich vyvolať skutočné emócie. Neviem, čo presne sa deje v tomto bode programu, ale počula som už aj dohad o tom, že týchto študentov zoberú dokonca do márnice, aby videli reálne obete zrážok na cestách. Vyvrcholením tejto práce je natočenie krátkeho filmu pre celú školu, v ktorom študenti nafingujú celý príbeh a prejdu si vlastnou smrťou za volantom. Všetko sa začína na teenagerskej party, kde si kamaráti trochu vypijú, nasleduje nezodpovedná cesta domov, nehoda a smrť. Niektorí zomrú priamo na mieste, niektorí až po zásahu lekárov na nemocničnej sále. Vodič auta v príbehu prežije a musí čeliť procesu vyšetrovania a vlastnej vine. Najskôr s policajným vyšetrovateľom na mieste nehody, potom v súdnej sieni a nakoniec vo väzení. Celý príbeh je zahraný neuveriteľne reálne. Vystupujú v ňom skutoční lekári, policajti aj sudcovia. Hlavným zámerom je sprostredkovať mladým študentom čo najautentickejší a najhlbší zážitok. Na konci dňa študenti trávia noc mimo domova s hlavou plnou myšlienok o tom, čím si prešli. Domov sa vrátiť nesmú, kým nie je čas. Rodičia doma totiž prechádzajú celým procesom tiež.
 |
| El Capitan High School bola odrazu plná živých zombies. |
Rodičovská nočná mora
Rodičia študentov sú dôležitou súčasťou projektu. Napriek tomu, že s priebehom programu sú dopredu uzrozumení, niektorí si úplne neuvedomujú, čo ich čaká. Pri dverách im zazvoní policajný šerif. Otvoria sa dvere, nasleduje vážny pohľad. Šerif im so smutnou tvárou a veľmi reálne oznámi, že ich dieťa zomrelo počas dopravnej nehody. Vyjadrí im úprimnú sústrasť a poprosí ich, aby prišli do márnice identifikovať telo. Už tu mnohí rodičia zistia, že ich čaká ťažká skúška. Nikde ani náznak toho, že celá situácia je len vymyslená. Šerif sa tvári seriózne a aj štáb, ktorí reakciu rodičov zachytáva na kameru si nerobí žarty. Tá najťažšia časť je však iba pred nimi. Ten moment, kedy na tvrdom lôžku v márnici uvidia ležať svoje „mŕtve“ dokaličené dieťa, mnohí rodičia nezvládnu bez sĺz. Aj keď dobre vedia,že smrť ich dieťaťa nie je skutočná a rany sú vytvorené použitím filmárskeho make-upu, ten pohľad a celé dianie pôsobí tak reálne, že ich psychika dostane šokovú terapiu. Vraj, aj rodič musí poznať následky alkoholu za volantom. Je to preto, aby svoje dieťa vedel vo výchove predtým vystríhať ,a aby študent cez emócie rodičov videl,akú bolesť svojou smrťou spôsobí ľuďom v okolí.
"Práve som si prečítala tú najhrôzostrašnejšiu vec môjho života. Som v šoku, som smutná, som otupená a mám nedostatok slov. Je to také reálne! Ľúbim ťa môj sladký chlapec,"
napísala na facebook mamička môjho spolužiaka zapojeného v programe, po tom čo dostala správu o tom, že jej syn zomrel.
 |
| Nafingovaná havária na poli pri našej škole. Všetko pôsobilo neuveriteľne reálne. |
Celá škola smúti
Keď program prebiehal u nás na škole dusná atmosféra počas vyučovania sa dala krájať. V niekoľkých triedach mi chýbali spolužiaci a na ich prázdnom mieste ma strašil oznam o ich úmrtí. Nič pozitívne. V prvý deň programu sme boli svedkami celej autonehody. Na malom poli blízko školy sa zrazili dve autá, Bolo tam mnoho zranených a mŕtvych. Prišla polícia, záchranka aj hasiči. Posadali sme si dookola dejiska havárie a sledovali celé divadlo. Naživo sme videli ako našich kamarátov zachraňujú spod trosiek aut a študenta, ktorý bol šoférom po zistení alkoholu v krvi odvážajú do väzby. Vyzeralo to príliš skutočne.
Na druhý deň sa všetci študenti predmaturitného a maturitného ročníka zúčastnili na veľkom spoločnom pohrebe v telocvični. Už po vstupe do pochmúrne vyzdobenej haly mi stiahlo žalúdok. Uprostred obrovskej miestnosti bolo pódium, pri ktorom bola položená veľká truhla. Pod pódiom stáli stoličky pre rodinu „zosnulých“ študentov. Na plátne nad pódiom sa premietali fotky zo života „mŕtvych“ spolužiakov . Učitelia aj rodičia boli oblečení v čiernom a hororovú atmosféru dopĺňala osoba v kostýme smrtky, ktorá sa pohybovala po okolí. Celá ceremónia sa začala príchodom „mŕtvych“ študentov so sviečkou v ruke, ktorí si prišli pozrieť svoj vlastný pohreb. Každý z nich potom ako zaznelo ich meno a krátka prezentácia z ich života, pristúpil k pódiu a položil za svoj život k truhle karafiát. Už vtedy bola miestnosť plná emócií. Premietol sa film z nehody a výpovede rodičov, ktorý rozprávali o smrti svojich detí. Jeden zo študentov prečítal svoj posledný list pre rodičov a popri príhovore sa ľútostivo rozplakal. Keď však zopár rodičov pristúpilo pred mikrofón a so skutočnými emóciami prečítali smútočný príhovor na pohrebe ich vlastného dieťaťa, nikto v telocvični ani nedýchal. Moji spolužiaci okolo mňa plakali. Aj silní chalani, futbalisti, ktorí nikdy svoje emócie najavo nedávali, zostali v slzách. V ten moment u mnohých nastal emocionálny zlom, o ktorý sa ľudia z programu tak usilovne snažili. Zlom, keď sa mnohí vnútorne rozhodli, že jazdenie pod vplyvom alkoholu im za toto nestojí. Keď program skončil prednáškou policajného šerifa a rodiča, ktorému naozaj zomrelo dieťa kvôli alkoholu sa „mŕtvi“ študenti konečne mohli stretnúť s rodičmi a my sme si mohli vydýchnuť. Nálada všetkých bola však ešte pochmúrna aj na druhý deň. Vlastne ešte celý týždeň. Niečo také sa vás dotkne a našej školy sa to dotklo poriadne...
 |
| Telocvičňa sa odrazu zmenila na miesto poslednej rozlúčky. Atmosféra bola veľmi napätá a smutná. |
 |
| Počas pohrebu len málokto vedel udržať emócie. |
Načo toľká morbídnosť?
Keď som premýšľala nad tým, aké by som k celému programu mala zaujať stanovisko nevedela som sa rozhodnúť. Na mňa samú celý priebeh hry na mŕtvych pôsobil až príliš depresívne. Z vyučovania mi z ničoho nič zmizli kamaráti a zrazu niekto začal vážne hovoriť o ich smrti. Vtedy som si hovorila, že toto nie je pre mňa, toto je len pre silné americké žalúdky. Doteraz pochybujem o tom, či má vôbec zmysel, vynaložiť až toľko energie v hre so smrťou a či prežitie zážitku vlastnej smrti alebo smrti svojho dieťaťa má naozaj nejaký plnohodnotný a efektívny výsledok v boji proti nezodpovedným rozhodnutiam mladých. Táto záťaž na psychiku jednotlivcov, ale aj celej školy však priaznivé výsledky má, pretože program je čoraz úspešnejší. A koniec koncov mne je tiež jasné, že po tom, čím sme si v škole prešli, si väčšina z nás dobre rozmyslí,či bude niekedy jazdiť pod vplyvom alkoholu. Je ale k dosiahnutiu takéhoto uvedomenia naozaj potrebná toľká morbídnosť? V Amerike si zrejme myslia, že áno...
video z programu "Every 15 minutes" na jednej zo stredných škol:
https://www.youtube.com/watch?v=aa92QyfauvY
 |
| Byť na pohrebe svojich kamarátov a spolužiakov je ťažká skúška pre každého študenta. |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára